Začínam sa ladiť na cestu ani nie nejako vedome... skor to všetko prichádza nekontrolovaťelne..
Ľudia v mojom blízkom okolí sa rozdelili na dve skupiny..
„Zahrajme sa na prirodzene odpojenych“ a tých ktorí sa snažia nestratiť ani jednu šancu byt v mojej prítomnosti..
Do tej prvej patria tí, ktorí by moj odchod zo dňa na deň z ich životov nezvladli.. a tak sa preventívne už teraz tvaria že neexistujem..
Druhá skupina je milá , ale nezvládam ju rovnako ako tú prvú..
Nedá sa mi spať.. už niekoľko nocí ležim unavená ako koň a nie a nie zavreť oči..
Aj keď sa nahodou zavrú.. akurát sa zosvetlia moje vidiny , predstavy a plány..
Od kedy mám peniaze na účte a letenku na mejli.. začala som si užívať sprchu.. jazdu svojím autom , rádio a v ňom AdelinoSajfove zjeby , kupujem si to načo mám chuť , zaradila som nenahraditelnu chuť kofoly do svojho jedálneho lísta v pomere liter a pol na deň, a..
Preciťujem aky som kokod , že som všetko brala ako samozjremosť.. automaticke činnosti sa čiastočne zmenili na vedome.. vedome sa sprchujem a teším sa z toho ako sa dotýkam vlastnych pliec.. ako si šamponujem vlasy a púšťam si na tvár prud vody..
Moje ladenie sa skončilo alebo začalo...?!?! na piatom poschodi interného oddelenia Prešovskej nemocnice.. 12 dní do odletu.. a ja ležím na vyležanom matraci s infuziami v rukách , utrápena vlastným telom samozrejme bez jasnej diagnozy a možnosti na záchranu..
Všetci z „bieleho týmu“ sa tvária že máme kopu času a že bežne sa stava že teplota 39,6 striedaná so zimnicou neutícha ani po troch dnoch , 12tich flaskach vyživ a antibiotik..
No čo za chyby sa platí.. pred odjazdom som sa naplašila brušného tyfusu na ktorý ma varovali všetci skusení cestovatelia ,všetky skusené časopisy a knižný sprievodcovia, navštivila som vychvalenu ambulanciu cudzokrajnych chorob v Bratislave , kde ma na mieste činu jeden z „bieleho tymu“ prehovoril aj na zaočkovanie proti japonskej meningokokovej mengitide..
A teraz tu ležim a mam podozrenie na zápal mozgovych blán..
Uspešné 4 roky , ked došlo k nejakemu chripkovemu kolapsu , soplikom či inemu ochoreniu zvládla som to za pomoci krásnych bytostí , vesmírnej lásky , byliniek, prírody a zmenám nastavení v mysli..
Take vecí sa dejú keď sa z vysokych vibrácii , v ktorých sa pohybujeme ... kvoli strachu presunieme o osem kaskad nižsie medzi „obycajnych „ ludi a urobíme nízkovibračnú hluposť podobnú zaočkovaniu..
Snažila som sa na napojiť sa na aspon na chvílku niekde hore s malilililičkym káblikom a zistiť čo sa deje , ale hore ma nechceli prijať..
„Premeškať životnú cestu a preležať ju v nemocnici??“ šak mne jebe na hlavu..
Posadila som sa na postel zronená , vyštavená bez energie na pohyb nevládala som vstať.. lahla som si naspať s utvrdením že všetko je tak ako má byť a že zlé veci sa mi nedejú už dávno.. a preto aj táto je dobrá.. lepsie ležať v prešovskej nemocke ako umreť pri páde lietadla.. či?
Tomik za mnou chodil tri , štyri krát do dňa.. zázračne práve keď mi začala zimnica.. pichali mi injekcie do ruk, ktoré strácali svoj tvar koli zrazeninam, alebo presne vo chvili ked som sa mala rozhodnuť či si nechám odobrať miechový mok..
Vždy vkročil s usmevom plnou taškou čerstvych čučoriedok, malín a jahod..
Krmil ma tropickym ovocím v tvare hviezdy, držal ma za ruku a vymýšlal si príbehy aké je pre mňa doležite už teraz jesť tropicke plody, aby si zvykol mlsný jazyček..
Posledné vzťahové mesiace boli velmi ťažké preňho aj premňa a predsa pri mne stál akoby sa nič zlé nestalo.. akoby tu bol len pre mňa.. obdivovala som ho.. ako ma može milovať ??
Ako ma može milovať taku zmatenú? Bláznivu...??
Spolubyvajucu milu tetu , pustili domov a tak som ostala sama s vysokymi teplotami..
Po nočnej infuzii , a antibitoikach som sa snažila zjesť aspon kúsok mandarinky.. netypicky o 23 som použila sprchu.. a vedela som že mám pár hodín na to dostať sa dokopy..
Nenapadlo ma nič.. žiadna modlitba.. žiadne napojenie.. sama medzi zošupanými stenami s pocitom že Boh aj s celým vesmirom odišiel na dovolenku.. možno do Thajska..
Zapla som si notebok , zajebala som si sluchatka.. a v žirafovom pyžame som sa postavila oproti oknu , kde sa dokonale odražal moj obraz.. a predstavovala som si ze som vo svojom dome určenom presne na aktivity spojene so zachranou duše.. zavrela som oči.. a pohyby prišli same.. tancovala som do druhej rána.. keď sa tanec prirodzene utlmil zložil ma plač..
Neviem z kade sa vzal práve tento pocit.. ale musel ma dusiť velmi dlho... nedal sa ovládať..
bolí ma že si ma opustil dušou, potrebovala som ťa a potrebujem ťa stále.. oci nechcem sa na teba hnevať.. moc mi to celé blíži..“
Rozhovor bez pritomnosti druhej strany bol kombinovaný so zachvatmi sĺz , bublín z nosa a vzlykov.. ukončený kvalitným spánkom..
Prebralo ma necitlive zasvietenie svetla s prijebanou hlaškou : „ spíte?teplomery!!“
myslela som že po sestričke zajebem papuču..
podala mi teplomer , ktorý som si inštinktivne pichla pod tričko a zaspala som dalej..
„no 36,5 ..“ už to pojde..
„36,5????“
..vystrelila som z pod paplona , uchmatla som jej teplomer z ruky a zaspievala som oslavnu pieseň od alicie keys..“ it s a neeeeeew daaaayyyyy“
nechápavo sa na mna pozrela a odišla.. vratila sa asi za desať minut.. a pozerala ešte nechápavejišie..
na mna .. na pobalený ruxak.. na mna.. na pripravené topánky k uniku..
chápavo s milosťou ako na psychiatrii si ku mne sadla chytila ma za ruku a snažila sa mi vysvetliť ako funguju antibitoika a že mám za sebou len prvú dávku, ktorá potrebuje pokračovanie este 10 dní..
- „ 10 dní? ... setstrička za 8 letím..“
- „ kde?? Do toho haiti?? Ale ved hadam sa to tou chorobou zrušilo..?“
- „ do thajska .. nezrušilo.. nechcem aby ste si mysleli že si nevažim vasu prácu , zachranili ste mi krk , ale ... čakala som na tento moment napravy už musim bojovať sama..“
- „nič nepojde je to prvý den co nemate teplotu , nič sa nezmenilo okrem toho je nedela.. a nik vás dnes neprepustí , tak ma nerozculujte a lahnite si do postele zajtra si možte podebatvať s primarom a uvidite co bude dalej..“
Zavrela za sebou dvere a odišla s kludom angličana..
Vysvetlenie antibiotickej kury sa mi zdalo logicke a spomenula som si na príhodu z puberty kedy som od jedu nedojedla antibitoika a choroba sa mi za týžden vratila..
Predstava že odídem ako meg gajver a o deň pred odletom sa sem vratím ako troska , nik ma nebude počuvať, rešpektovať a v tom horšom prípade ani ošetrovať.. to všetko ma miatlo pri mojom rozhodnutí vziať nohy na plecia a zmiznuť..
Ubehli raňajky.. ubehol obed.. a ja som sa stále nepohla..
Stále na mŕtvom bode rozhodovania sa.. zodpovednosť za svoj život.. nečakané že??
Vačšinou nám vyhovuje keď sme v dave a prípadne nevyhovujuce rozhodnutie možme zvaliť na spoločnosť , priatela či iného vynnika našeho zleho stavu.. ale teraz tu nebol..
V konečnom dosledku vesmirny zakon rozhodovania funguje tak že je uplne jedno ako sa rozhodneme doležite je, či tomu uveríme.. v Praxi to znamená že ked sa nevieme rozhodnuť či isť na navštevu , alebo račej do kina.. je uplne jedno kde pojdeme , neexistuje zlé rozhodnutie.. Existuje iba náš kokotizmus.. nestotožnenie z rozhodnutím , čo znamená že keď budeme sedeť v kine, budeme stale mysleť na chutnu susedovu kávu a oriešky ktoré sme akurat teraz mohli jesť keby nejdeme do hlupeho kina, alebo naopak.. sedieť u suseda a premýšlať že film na ktorý sme chceli isť je už v polke..
Potom sa dá rozprávať o zlom rozhodnutí.. ale v našej hlave..
Presne!!!tak klúč by sme mali.. už ho len správne nainštalovať..
- „som presvedčená že chcem odísť dnes večer z nemocnice, je to moje rozhodnutie ktoré je správne a neexistuje iná možnosť ako tá, že dnes odídem a už sa sem nevrátim..“
všetky moje rozhodnutia sú správne, zbavujem sa strachu rozhodnuť sa a prijmam zodpovednosť za svoj život“
Takto som sa burcovala asi 40minut.. kym som nepocítila že to čo rozprávam aj cítim..
Vstala som.. a dala som si zavolať služiacu doktorku, aby som ju s pokorou poprosila o vypisanie správy a suhlas s reverzom..
Do izby mi vošla vymalovaná 28mička s našpulenymi perami a fonendoskopom okolo krku..
- „ no čo je? Sestrička mi vravela že chcete ist domov, akože vobec nechapem o čo vam ide , odmietli ste od včera infuzie vraj kvoli rukam a žilam, nieste jedina ktorú pichaju.. a fakt nechápem.. akože eahm uhm.. ja vám papier nevypisem počkajte do pondelka , niesom ošetrujuci lekár ja nepotrebujem aby tu na mna kukali jak na toto..
Ked chcete zmiznite ako cigani utekaju v noci , ale ja vam papier nepodpisem..“
Otočila sa na vyjebanom bielom opatku a odisla..
Chytil ma zachvat smiechu.. to že mam podvedomi problem so ženami vieme šetci , tak nechápem čo za vystup ega som si to pritiahla. Nemala som absolutne ani kvapku energie , ktoru by som jej dala , ked ju takto zufalo vypytala.. fakt nie.. hladala som po vreckách ale zistila som že nemám ani gram lásky nazvyš,.. a bolo mi luto aj seba aj jej..
Zodvihla som telefon a zavolala som tatkovi.. ano ako nesvojpravna bez občianskeho preukazu..
- „ahoj oci, je tu taka brzda zufala bez lásky.. nechce ma pustit na reverz , prosím ta príd pre mna , fakt nemam energiu ani sa s no rozpravať..“
Za hodinu došiel tato, rýchlo jej to vystvetlil a ona sa stále tvarila jak debliačik..
Z izby som sa presunula na nemocničnu chodbu aby som zvažnela situaciu , sestričky , ktoré prichádzali do nočnej a v šatni sa dozvedeli o mojom náhlom odchode prechádzali okolo , chytali ma za ruky a ukazovsli zdvihnutý palec na ruke
„držte sa“ , „neh vám to vyjde“ , „davajte na seba pozor..“
Celkom ma potešila podpora od ludi ktorí ma 4 dni od rána do večera tyranizovali a presviedčali až sa na to vyserem..
Po hodine a pol na chodbe, konečne prišla s neopisatelnym vyrazom na tvari mi podpisala, prepušťak.. a zmizla v nedelnom tichu nemocničných chodieb..
Doma som si lahla do perín a jediné čo vo mne vyvolávalo pocit domova bola čierna chlpačinka stočená do klbka.. tesne v kontakte s mojou pokožkou..
Uvedomila som si aká som citovo chladná.. na všetkych okolo.. spomenula som si na chvíle pred pár mesiacmi keď som vošla domov a zložila som všetky zbrane dala som sa do gatiek pila som acidko pri čítaní dennej tlače v kuchyni medzi pozostatkami raňajok na stole.. a bolo mi fajn.. a dnes je všetko presne naopak pri vchodových dverách mám odložené velke kovove brnenie , ktoré si pri vstupe dnu oblečiem... a rýchlo prebehnem do svojej izby kde je bezpečné si zložiť aspoň prilbu.. bieda čistá bieda...
Hladkala som Indiu a tešila som sa z jej mena.. India.. ostava doma a ja Idem do Indie..
Kupila som si ju, pretože sa mi v snoch začal zjavovať velký čierny pes.. ochranca zo zvieracej ríše.. a mala som pocit že keď sa ku mne dostane aj vo fyzickej realite vela veci sa zmení.. a zmenilo.. zlepšil sa moj kontakt s prírodou.. odišiel strach zo samoty.. vedela som že mám ju.. aj tmy som sa prestala báť.. veď ako sa možte báť farby , ktorú tak milujete hladkať..??
Hned ako sme ju maličku priniesla s Tomom domov rozviazalo sa vela veci naraz .. a ja som ich zvládla uspesne bez dobrovolneho odchodu „domov“ práve vďaka tym čiernym očiam , ktoré ma chodili s láskou kontrolovať este aj na záchod.. a teraz sa pozeram ako spí a opúšťam ju bez toho aby som vedela čo s ňou bude.. pretože momentálne rodinne poveternostne podmienky su velmi nepriaznive...
Nebolo mi do smiechu.. a bála som sa plakať aby sa mi nevratila teplota.. a tak som na ňu pozerala a priala som si niekedy cítiť niečo také k človeku..
Komentáre