..Po dvoch hodinach vybavovačiek prišiel pre mňa Tom.. naložil ma na predné sedadlo..
Rozbitu , unavenú , s očami na pol žrde..
Kedysi sa chodilo na zárobky do Ameriky.. dnes do Bratislavy a tak to pritiahlo aj Vieru..
- „ zastavme sa este za mamou..“
- „ dobre zavolaj jej neh zide dolu..“
O pár minut sme už brzdili pri vchode..
Tešila som sa z nej.. že sa snaží a bojuje ako vie, potom čo dopustila zrutenie svojho sveta..
objala som ju a bola som rada že všetko prebehlo hladko bez nárekou a hlupych pripomienok z vlastnych skusenosti.. ako to už s mamami byva..
- „ tak čaaaaau mami..“ usmiala som sa pri nasadaní..
- „ Katka, chcem Ti povedať , že dostanem posledné peniaze tento mesiac zo socialky.. ak si nenajdem robotu.. neviem čo bude.. keby sa somnou niečo stalo, postaraj sa o maleho nieže sa naňho vykašleš.. ved vidiš ako to je s ocom, ze sa nanho nedá spolahnuť.. verím ti..“
Vedela som že to mysli dobre.. ale chcelo sa mi kričať že by to brácho zvládol uplne v pohode, potom čo sa na nás vyjebali starý rodičia , nitrianská starká ona a tatko..
A vlasne celá naša skurvená rodina, ktorá ani nikdy neexistovala.. všetci bratranci a sesternice s ktorými sme sa videli raz v živote.. všetci čo sa mi otočili po rozvode chrbtom len za to že som ostala pri ocovi.. a vlastne som chcela vykričat všetkym vyjebanym skurvysynom, že im možem našťať do papule..
S maskou na tvari , ktorá by čo i len naznačila známku hnevu som jej zamávala a snazila som sa ju pochopiť..
Tomik mal zvláštnu náladu a pochopila som že je to jediný človek, ktorý je pri zmysloch a všetko vidí bez hmly..
Opať ma zaplavil pocit ako velmi ho milujem.. a v zapati prišiel ten druhy.. ktorý sa už dlhé mesiace objavuje paralelne s prvym.. pocit,že musím ist od neho čo najdalej..
Je to jediny muž s ktorým si vjem predstaviť svoj život.. v spoločenskej predstave dlheho stastneho monogamneho života.. milujem jeho dušu.. mám pocit, že som s ním prešla velmi dlhú cestu a dostala som sa za telo..
Za telo znamená, ze ked sa s nim stretnem v hocijakom čase, priestore a psychickom rozpolozeni , okamzite sa nam spoja duše.. a sme jedno, či sa momentálne hneváme , smejeme alebo len tak nakupujeme.. maximalna suhra energii..
A ten druhy pocit, ktorý by som chcela rozlušiť vo mne vyvoláva velku tužbu , hladať dalej..
Pokloniť sa mu..poďakovať sa užasný život a ísť..
Ako keby som nemala právo ostať.. hmmm ako baníci..keď kopete v bani.. najdete diamant , ktorý však vyzera ako všetky hrudy kameňov okolo.. ale to vás nezaujma pretože ste si isty že držíte diamant a ste si istý aj v tom že z neho čoskoro bude prenádherny briliant..
Chvílku to potrvá kym ho vybrusite.. ale na tom nezáleži.. čas nieje doležitý..
Tešíte sa každemu milimetru.. ktorý vam pomože odhaliť to čo tužite vidieť..
Až jeden deň.. po dlhych dňoch sustredenej práce držite v rukach briliant, ktorý bol vlastne vždy briliantom.. a ste velmi štastny ze sa práve vo vašich rukách premenil na tolku krásu..
Ale ked sa chcete ist vpred.. musite ho predať.. posunuť dalej.. pustiť ho z ruky bez toho aby ste vedeli čo ho čaká.. jedine čo vám ostava je doverovať vašej práci, že je silny , krásny a dostane sa tam kde patrí..
A tak to cítim.. Aj keď je Tom to najkrajšie a najvačsie štastie ake mi prišlo do života.. cítim že ho musím pustiť.. aj ked tomu sama nerozumiem a bolí ma to..
Často sme sa rozpravali práve na túto tému a hneval sa , milo sa hneval..lebo nerozumel..
Niekedy mam pocit že to je moja chyba.. mala som potrebuj rozoberať s ním tieto pocity.. čo možno nebolo správne.. ani briliant isto nerozumie prečo ho baník dáva preč , ked si s nim dal tolko práce.. a patrí mu.. a tak ani od Toma nečakám že to pochopí.. len sa modlím že mi raz všetko odpustí..
Pamatam sa ako sa ma prvý krat v aute opýtal..
- „ Kačurik ?? a čo je to tá aura..??“
Chcelo sa mi plakat smiať a kričat naraz.. prvá otázka o duchovnom svete je zápis..
Ano vitajte v mojom svete.. mám dvadstať jedna rokov a pracujem v duchovnej materskej školke..
Moje čísla s ktorými som sa narodila na tento svet mi priniesli málo viery, ziadnu intuiciu a duchovna tiež biedne.. zato mám prehnané ego a kurva velky predpoklad na to zarobiť velke prachy.. to čo sa v našej mriežke nenachádza je vlastne čiastočná odpoved ma otázku co sme sem prisli robit..
Ked niekomu chyba intuicia .. ako napríklad mne.. znamena to že ma na tom človek makať..či už sa mu to do života pripletie samé , alebo ho čaká vedomá cesta.. to už má nastarosti život..
Ked niekomu chybaju čisla sebavedomia a sexapelu , su to ludia ktorý tu na zemi makaju na svojom fyzickom tele , chlapi su vacsinou vyposilkovany.. vyvoňaný a často aj prestrelia hranicu a stavaju sa z nich metrosexualy ci narcisti.. ale bohužial alebo naštastie je tento sposob zivota pre nich tá spravna cesta.. keby nechodili do posilky za ucelom dokonalych tiel, prehnane sa o seba nestarali ich sebavedomie by bolo v minusovych hodnotach a casto by boli iba utiahnute energeticky podvyzivene , ustráchane a pre nikoho nezaujmave typy ludi..
Keď žena nema prirodzene daný sexapel , tiez si ho nahrádza umelo čiže sa vynimočne vela šmynkuje , krémuje, mastí ,pre tieto typy žien nieje problém žiadna plastická operácia..
Nepremyšlaju nad zdravotnymi tažkostami či nad dopadom v buducnosti je to pre nich doležitá vec ako soľ..
Ja som sa k tejto tajnej ulohe učielky-sprievodkine dostala tvrdou drinou..
Dlho ma tí hore trénovali.. a neustále trénuju každý deň..
Celú strednú školu som presedela s knihou v ruke.. zo zapisnikom a perom..
Kde som si neustale vypisovala veci , kombinovala škrtala a snazila som sa zistit spojenia hlbšieho vyznamu s duchovným svetom , ktorý som cítila a predsa bol na míle vzdialený..
Edičná to dlho nezvládala... sedela pri mne štyri roky.. a pravidelne sa na mňa hnevala..
Nenosila som si pomocky.. nemyslim knihy.. moja taška obsahovala iba ceruzku na znacenie do kníh.. a kopec kníh.. bohužial nie na výuku..
Každé ráno tá istá prijebaná otázka..
- „ nemáš mi požičať pero?“
Miluje zápisniky.. perá , gumy .. a veci s podobnym zameranim, aj keď ich z mojho pohladu nikdy nevyužila.. v takej miere v akej by sama chcela.. skor mam pocit že to je nejaký pozostatok z minuleho života.. nikdy sa v jej peračniku nenachadzalo obycajne trápne pero bez vyznamu.. vsetky boli špecialne..
ked som jej odjebala neznamym sposobom už tretie.. nastal čas kedy na rannu otázku odpovedala : „nie nemam“
Otočila som sa dozadnej časti triedy.. hodili po mne .. raz dva.,, tri razy.. nikdy som im pero nevratila.. zabudla som ho v lavici.. odjebala na chodbe alebo som ho proste zbalila do tašky a už nikdy sa nenašlo.. rýchlo sa rozširila správa o perách.. a jediny kto ma v tejto epidemii ohovarania mojej nezodpovednosti podrzal bol Adam a Edičná..
S kyslím vyrazom na tvari ale predsa..
Šťuchala som jej do lakta , aby mi zopakovala ulohu.. povedala odpoved, prosila som ju o vystvetlenie zadania o opis domácej ulohy z minuleho týždna.. dokonca často krát aj o to či mi nemá požičať dve koruny.. ktoré som jej pravidelne nevracala..
Pamatam si na moment kedy som pyšne vkročila do triedy..
Ona sedela opustená v lavici , jedla zemlu a pila krabickovy dzus.. chodila o pol hodiny skorej ako vsetci.. len tak ticho sedela a jedla.. niekedy plakala.. niekedy sa smiala.. myslim ze to bol zrod jej meditaci..
- „ Kris.. neuveris !!! mám pero..“
Milo sa usmiala a tešila sa..
Následne som však zistila že mi tečie sopel.. a dodala som
- „ požičiaš mi prosím Ta papierove vreckovky??“
Všetko som si uvedomovala a často som z toho bola smutna..
Tolko krát som sa hlavne kvoli pocitu zo samej seba snažila prist aspon raz pripravena prežit den bez pomoci.. niekoho iného.. márne..
Musela som akceptovať fakt že niesom vyrobená pre tento svet.. a potrebujem neustálu pomoc s vecmi ktoré su pre 90% obyvatelstva prirodzene a samozrejme..
Nato aké to bolo pre mňa tažke obdobie zvládať školu , duchovnu sferu a chlapov ktorých mi do života privadzala puberta som to aj s jej velkou pomocou zvládla.. dokonca na jednotky na maturitnom.. a bola velká škoda našeho ega, ktoré nás nepustilo aby sme si vybrali aj spoločnu vysoku školu.. rozdelili sme sa a to bol koniec studia.. teda mojho určite...
Za posledne dva ročniky sme sa zladili , pochopila ze ked 10 minut prikladam pravítka aby som urobila rovnobežku a stale mi to nejde nieje to z lenivosti.. ale z toho ze som opat raz za hranicami svojho logickeho myslenia.. snazila som sa jej vynahrádzat ochotu a pomoc ako som citila a vedela..
Edičná.. kedysi totizto nebola Edična..
Bolo to dievča , ktoré malo problemy so vztahmi.. dievča ktore pri rozhovore nezaujalo..
Pri vete ktoru po dvoch minutach premyslania s cervenymi licami pustila z usta sa triasla obavami co sa stane..
Kusok sebavedomia jej dodavala minulost pred tym pravym vypuknutim puberty , ked ani jej same telo nevedelo , ake bude mať krásne boky.. bola mazoretka..
Krásna, šikovna mazoretka.. ktoru mali vsetci radi , precestovala europu a myslim ze dlho verila práve v takuto buducnost.. clovek mieni- zivot meni...telo malo zadany jasny program..za ktorým išlo.. cez mrtvoly.. silna , zdrava, krásna žena , schopná milovat a rodiť krásne deti.. čo sa nie vzdy zlučuje s obdobím puberty.. kedy sa nam zenam zdá každe kilo smrtelne , rast panvových kosti uplne zbytočný.. a o ostatnych veciach nehovoriac..
Veľa vecí som robila vedome.. milion krát som ju vedome potopila.. pri otvorenej debate medzi ludmi.. vela krát som ju nárocky sklamala.. a nesplnila som jej očakavania..
Často som ju klamala.. odoháňala a bičovala stále novym sposobom.. tak aby neprišla na to že to je všetko trening.. a myslím že to robím aj dnes.. a budem navzdy..
To bola.. a je jediná možnosť ako jej možem vrátiť to čo mi dáva ona..
Nebolo to lahke.. hlavne nie preto že to bola prva ženská osoba v mojej duchovnej triede..
Na chlapov mam overené triky , vsetko je lahšie ked je zapojená sexualita , láska a harmonia polarít.. no vymyslieť ako vyrobit dalši schod pre Edičnu.. mi niekedy dalo zabrať..
Dnes sa dá povedať že je tréning odhalený a myslím že čiastočne o ňom vie..
Pracujeme na vedomejšej urovni.. už je to skor o odpovediach na jej otazky o energetickej podpore.. zvláda to , ved má mňa.. zvláda svoj život perfektne.. aj ked ona sama ma často pocit skratov..
kráča.. však v mojom režime..
Akokeby je zamestatná u mňa na záhrade.. stále sa pohybuje v okolí mojich ludi.. je to isté jedlo čo ja , pije tu istú vodu čo ja.. pocúva hudbu ktoru pocuvam ja.. je šťastná a teší sa..
Je to všetko však iluzia, ktorú som jej pripravila.. aby stratila strach..
Keby ju nechám samú zatvorila by dvere plota a nik by neprisiel , potrebujem aby pochopila že sa nemá čoho bát , aby stratila strach a nabrala sebavedomie a vieru v samu seba..
Aj keď ano.. pravda je taká že mnoho ludí , ktorých má okolo seba teraz sa na nu usmievaju práve preto že je v mojej zahrade.. idu za mou a po ceste sa usmeju na ňu.. keby stoji na ulici neurobili by to..
Na druhej strane .. ju vonku čakaju ludia , ktorých nikdy nestretne ak bude za mojim plotom..
Su chvile kedy to nezvladam , kedy sama neviem čo bude....
Plnohodnotný rozbeh ju este len čaká.. a bude boleť ju aj mňa.. a možno zasiahne este vlnu dalšich ludi..
Bolestivý bude v každom prípade..
Ked jedno ráno zaklope s pobalenými kuframi, povie dakujem a odide.. bude to boliet mna.. a možno nebude ina možnosť.. iba ze jej pobalím veci a poviem.. odíd.. a vtedy to bude bolieť ju..
Hudbu buducnosti nechajme na skladatelov života..
Dnes som s nou v uspesnom pakte.. na ceste nasích duší.. a milujem ju najviac ako viem ved to je jediná baba v školke...
Komentáre